Téma československého menového zlata bola dlho zahalená tajomstvom napriek tomu, že ide o – nielen pre historikov – atraktívnu tému. V týchto dňoch však prichádza na trh významná publikácia, na ktorej autor Slavomír Michálek, riaditeľ Historického ústavu SAV, pracoval takmer 20 rokov: Československé menové zlato 1938 – 1982 (Vydavateľstvo SAV Veda). Podľa recenzenta Juraja Marušiaka patrí práca medzi najvýznamnejšie monografie, zaoberajúce sa medzinárodným postavením Československa a jeho zahraničnou politikou počas studenej vojny a je unikátna z hľadiska svojho rozsahu, hĺbky spracovania i výberu témy.
„Československé menové zlato začalo písať svoju pohnutú históriu koncom 30. rokov dvadsiateho storočia v čase oklieštenia a rozbitia Československej republiky. Vtedy ho násilne a bezprávne ukoristilo nacistické Nemecko,“ vysvetľuje S. Michálek, čo si pod pojmom československé menové zlato máme predstaviť, a pokračuje: „Na sklonku druhej svetovej vojny v apríli 1945 ho objavila americká okupačná armáda v nemeckých soľných baniach v Merkers pri Aachene a stalo sa na dlhých takmer 37 rokov súčasťou hospodársko-obchodných a politicko-ideologických medzinárodných sporov.“
Ako v knihe odhaľuje, rekonštrukcia osudu československého menového zlata v skutočnosti kopíruje zásadné a nosné udalosti československého vývoja. „V širšom kontexte ju treba interpretovať ako súčasť riešenia medzinárodných problémov,“ objasňuje a ďalej aj konkretizuje: „Kým v období rokov 1938 – 1939 bolo toto zlato skôr bilaterálnou československo-nemeckou otázkou, v rokoch 1939 – 1945 česko-nemeckou a slovensko-nemeckou, po vojne medzinárodnou a od polovice 50. rokov výsostne československo-americkou.“
Po druhej svetovej vojne prišla ďalšia – studená, ktorá znamenala množstvo otvorených otázok a problémov. Medzi najdôležitejšie otvorené medzinárodné problémy Európy i celého sveta patrilo vyrovnanie sa s dôsledkami vojny a nastolenie nového demokratického poriadku, ktorý by minimalizoval vypuknutie nového svetového konfliktu. Ako to súvisí s československým menovým zlatom? Historik opisuje: „Dnes vieme, že po porážke spoločného nepriateľa sa svet neuberal cestou spolupráce, ale bipolárnej konfrontácie, vyplývajúcej z veľmocenského postavenia dvoch hodnotovo a ideologicky odlišných režimov pod vedením ZSSR a USA. Po vojne sa podarilo mnohé medzinárodné otázky vyriešiť, no niektoré zostali otvorené a nedoriešené najmä z politických dôvodov. Tiahli sa celými desaťročiami a premietali sa aj v rovine bilaterálnych vzťahov. Medzi také, ktoré sa navyše týkali aj povojnového Československa, patrilo tzv. tripartitné československé menové zlato. Hoci nešlo o problém dominantný, predsa len nehral vo svojej podstate zanedbateľnú úlohu hlavne v československo-amerických vzťahoch.“
Problematika československého zlata je v knihe rozdelená na štyri základné okruhy. V prvom autor sleduje osud zlata od vzniku Československa, ako aj to, ako sa dostalo do rúk Nemecka, resp. čo sa dialo na pôde britsko-francúzsko-americkej tzv. tripartitnej komisie (TCRMG, Tripartite Commission for the Restitution of Monetary Gold – Tripartitná komisia pre reštitúciu menového zlata). V druhom sa venuje osvetleniu niektorých špecifických problémov v československých bilaterálnych vzťahoch s USA, a to najmä preto, lebo sa permanentne objavujú ako súčasť „zlata“ aj v nasledujúcom období. Ako autor dokladá, základným zámerom je, že keď sa v treťom okruhu rieši problematika československo-amerických rokovaní o navrátení zlata v 50. – 80. rokoch, čitateľ pozná „americké“ pozadie a súvislosti. Štvrtý okruh mapuje fyzický prevoz zlata z USA a Veľkej Británie do trezorov národnej banky v Prahe.
Pri tvorbe monografie o osude československého zlata v rokoch 1938 – 1982 vychádzal S. Michálek hlavne z archívnych dokumentov viacerých archívov a fondov v Českej republike a USA. Za najdôležitejšie považuje pramene tripartitnej komisie. „Základným zámerom monografie je podať čo najucelenejší pohľad na pohnutý osud československého menového zlata v rokoch 1938 – 1982. Zároveň treba upozorniť, že suma predložených vedomostí odráža celkový stav poznania problematiky i dostupnosti relevantných archívnych dokumentov. Ďalší výskum, individuálny či kolektívny, v budúcnosti túto problematiku určite prehĺbi. Tiež však bude len odrazom stavu vedomostí v procese historického poznania,“ vysvetľuje historik.
Prečo je však táto téma taká dôležitá?
„História československého menového zlata nie je nosnou témou moderných slovenských, československých či medzinárodných dejín, no nemožno ju ani bagatelizovať. Slovenská a česká historiografia sa danej problematike dosiaľ plnohodnotne nevenovala, no ani nevyhýbala. Existuje niekoľko štúdií, ktoré sledujú príbeh československého zlata aspoň okrajovo, alebo sa koncentrujú len na rok 1939,“ hovorí S. Michálek. Jeho práca je teda ´prvolezcom´. Túto atraktívnu tému doposiaľ nespracoval nikto na území bývalého Československa ani na Západe, ani v USA. „Práve preto vznikla myšlienka tento deficit s použitím pramennej základne aspoň čiastočne odstrániť,“ dopĺňa vedec a upozorňuje, že v nej nedeklaruje žiadne definitívne stanoviská či závery, ale ide o krok, ktorý k tomuto cieľu „pomôže primeranou mierou“.
Osud československého menového zlata však nebol ojedinelý…
Podobný osud podľa S. Micháleka postihol aj ostatné okupované európske krajiny. V rokoch 1947 – 1948 väčšine z nich zlato vrátili. Po viacerých urgenciách dostalo v máji 1948 Československo 6,1 tony. Vydanie zostávajúceho zlata s hmotnosťou 18,433 tony sa však pod rôznymi zámienkami odďaľovalo a odmietalo. Ako vysvetľuje historik, až po opadnutí veľkej vlny studenej vojny v polovici 50. rokov bolo možné pristúpiť ku konštruktívnym rokovaniam o vydaní československého zlata. „Francúzsko v tejto veci nikdy vážne problémy nerobilo. Vláda Veľkej Británie po viacerých urgenciách Prahy oznámila v októbri 1955, že v tripartitnej komisii odporučila vydanie zlata, no jedna z vlád tejto komisie (USA) nie je ochotná tak urobiť. Po zložitých rokovaniach Londýn v júni 1958 zverejnil, že komisia uznala československý nárok na odškodnenie straty takmer 44 ton zlata, pre negatívny postoj USA sa však vrátenie jeho alikvotnej časti nebude realizovať,“ vykresľuje vedec.
Prečo to tak bolo? Čo ovplyvnilo negatívny postoj USA?
„Washington viazal vydanie menového zlata na riešenie dlhodobo otvorených dvojstranných majetkovoprávnych otázok, najmä na odškodnenie za znárodnený americký majetok v Československu v roku 1945. Náhradu, ktorú v 50. rokoch žiadal, považovala vtedajšia politická špička v Prahe za neúmerne prehnanú. Na začiatku 60. rokov sa však podarilo nájsť konsenzus v spôsobe riešenia všetkých otvorených hospodárskych a finančných otázok medzi oboma krajinami, vrátane vrátenia podielu zlata. Bol vypracovaný dokonca i text príslušnej náhradovej dohody, ktorý bol parafovaný v roku 1964. Jeho súčasťou bol i výslovný súhlas USA s vrátením československého menového zlata. V tom istom roku v protokole o úprave československo-francúzskych vzťahov súhlasil s vrátením zlata aj Paríž. A do tretice v rovnakom roku bol podpísaný aj československo-britský protokol, ktorého súčasťou bol výslovný súhlas vlády Jej Veličenstva s vydaním zlata. K vydaniu zlata však nedošlo, lebo československo-americkú náhradovú dohodu americký Kongres neschválil,“ zdôvodňuje S. Michálek.
Nádej na vrátenie zlata ožila opäť v roku 1974, keď sa podarilo dohodnúť text novej náhradovej dohody s USA. Aj ten však Kongres USA odmietol. „K ďalším intenzívnym rokovaniam s USA došlo až v rokoch 1980 – 1981, keď obe strany dospeli, najmä vďaka tvrdému postoju novej administratívy Ronalda Reagana, k novej dohode o riešení vzájomných finančných a majetkovoprávnych otázok. Obdobná dohoda sa dosiahla v rokovaniach s Veľkou Britániou,“ opisuje ďalej problémy okolo dohôd S. Michálek. V oboch sa príslušné vlády zaviazali urobiť všetko potrebné, aby sa ČSSR vydalo menové zlato. „Súčasne s jeho prevzatím zástupcom oboch štátov odovzdali dohodnutú úhradu na ich rôzne nedoriešené pohľadávky,“ upresňuje dohody.
Zo spomínanej hmotnosti zlata 18,4 tony uložili 10,2 tony v Londýne a 8,2 tony v New Yorku. „Samotný akt odovzdania a prevzatia sa uskutočnil vo februári 1982 na letisku v Zürichu. Vrátenie československého menového zlata do trezoru národnej banky v Prahe, ktoré bolo od začiatku medzinárodnou politickou záležitosťou, sa po dlhých štyridsiatich rokoch stalo skutočnosťou,“ uzatvára ´púť´ československého menového zlata historik Slavomír Michálek.
Spracovala: Andrea Nozdrovická
Zdroj informácie: https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=10047
