Popis
Kniha historičky Vlasty Jaksicsovej predstavuje výber publikovaných starších, novších i nepublikovaných vedeckých štúdií, článkov, esejí a statí za posledné desaťročie. Vychádza v rámci edície „slovenskej historiografie“ na pôde jej materského pracoviska, Historického ústavu SAV.
Jaksicsová v úvode knihy o. i. vysvetľuje jej metaforický názov, ktorý je parafrázou rovnomennej básne Jána Motulku Čas Herodes a Oldřicha Mikuláška To budoucí je, šťastný věk. Podľa autorky práve ono najvýstižnejšie charakterizuje hlavnú premisu moderných slovenských dejín 20. storočia spočívajúcu v istej historickej diskontinuite v zmysle striedania sa štátoprávnych a systémovo-politických zlomov, nasledujúcich v pomerne rýchlom slede za sebou (1918, 1938, 1948…), čo v dobovej mentalite slovenskej spoločnosti zanechávalo negatívne stopy. Pričom každá zo spomínaných zmien, akýchsi historických „medzičasov“, menila silu jednotlivých sociálnych skupín a etník, zvýhodňovala jedných a obmedzovala možnosti iných. Pre jedných znamenala otvorenie nových možností, pre iných stratu vyhliadok na obvyklú životnú dráhu a marginalizáciu. A tak „Čas Herodes alebo šťastný vek? mohol byť pocit i otázka zároveň dobového súčasníka na prahu ďalšieho slovenského historického ´medzičasu´.“ Tematika Jaksicsovej monografie je situovaná do problémového poľa kultúrnej histórie, v užšom vymedzení: histórie slovenskej modernej kultúry s tromi „uzlovými bodmi“ –intelektuál, kultúra, politika. Pričom tieto „uzlové body“ príspevkov V. Jaksicsovej sú dobovo podmienené – ich význam sa mení v súlade s kultúrnospoločenským kontextom a umiestnením v čase. „Moderná európska kultúra (aj tá slovenská) na rozdiel od univerzálnej stredovekej či renesančnej kultúry, nebola iba autonómnou sférou činnosti ľudských indivíduí obdarených duchom či nadaných umeleckým talentom,“ približuje historička, „je komplexom veľkého množstva disparátnych javov, prvkov a tendencií v mnohorakých oblastiach ľudskej činnosti, ktorými sa vyznačuje moderná spoločnosť. Navyše s príchodom ideológií a ich intelektuálnych ´krstných´ otcov na historickú scénu už kultúra nie je neangažovaná, apolitická, hoci sa tradične za takú vždy vydávala, resp. chcela ňou byť.“
Základným rámcom Jaksicsovej úvah je teda modernita, pojem, ktorý zastrešuje široký okruh tém, no súčasne sa viaže aj na istý typ naladenia ako sú entuziazmus, pocit zodpovednosti za súčasnosť, angažovanosť. Preto celkom prirodzene v centre jej pozornosti je orientácia na verejne, umelecky aktívneho človeka, jeho pochybnosti a voľby, teda – intelektuála. Zahŕňa tak konkrétne exponované osobnosti slovenského kultúrneho i politického života (L. Novomeský, T. J. Gašpar, M. Urban, A. Matuška, V. Clementis, A. Dubček a ďalší) a ich kanonické príbehy, uchopené však znova a inak. Podľa historičky eseje o Husákovi či Dubčekovi pritom nie sú tradičnými životopisnými profilmi, ale na ich príklade preniká do širších súvislostí slovenského politického a verejného života v prvej polovici 20. storočia. Z podobných pozícií a z netradičných pohľadov V. Jaksicsová rekonštruuje aj osobné či umelecké osudy ďalších spomínaných reprezentantov slovenskej kultúry.
Jaksicsová neskúma problematiku kultúrneho vývoja iba z hľadiska jeho umeleckých produktov, ale kultúru chápe v jej najširšom zmysle slova, ako súčasť a spôsob verejného života spoločnosti. Autorkino východisko je prirodzene interdisciplinárne, „otvorené“. V knihe si všíma kultúrne a spoločenské súvislostí mapovaných javov, pracuje s viacerými kontextmi a s veľkými tematickými celkami. Dielo je o veciach známych, ale súčasne autorka prezrádza svoje uvažovanie, ktoré je jedinečné. Vystihla v ňom poetiku slovenských sporov v „dlhom“ dvadsiatom storočí, plnom ruptúr a poznačeným diskontinuitným vývojom. Od „manifestu hanby“ po „spor o Dubčeka“, no najmä od medzivojnového obdobia po koniec päťdesiatych rokov. Kniha historičky Vlasty Jakscsovej prináša nielen presvedčivé dôkazy, ale aj veľa inšpirujúcich podnetov na zamyslenie.
